História používania vôňí siaha ďaleko do  minulosti a zrejme sa začala písať v okamihu, keď človek zacítil príjemnú vôňu. Zo začiatku o výbere vône rozhodoval inštinkt, neskôr boli ľudia schopní rozoznať vzťah medzi príčinou a následkom, zapamätať si a analyzovať tieto vzťahy.

Prvé písomné záznamy o využívaní aromatických rastlín v liečiteľstve sa objavujú už v kultúre babylonskej (11 storočie pred n.l.), ktorá naväzovala na kultúru sumerskú. Niektorí považujú  za kolísku aromaterapie Čínu či Indiu.

Najstarší doteraz objavený destilačný prístroj na výrobu éterického oleja sa datuje do obdobia 3000 pred Kristom. Aromaterapiu poznali a úspešne využívali aj kráľovná zo Sáby či Kleopatra, ktorej umenie lásky a krásy pomocou vôní bolo už za jej života legendárne.

Vôňe zohrávali dôležitú úlohu aj v živote starých Egypťanov. Predpokladá sa, že práve oni objavili spôsob získavania a uchovávania vôní. Ich obraz sveta bol veľmi úzko spätý s tzv. voňavým božským dychom. Liečivými vlastnosťami vôní sa zaoberali kňazi a odhalili ich len pred zasvätenými. Využívali ich pri rôznych náboženských obradoch a iných sviatkoch, k vydymovaniu, liečeniu aj balzamovaniu.  Za vlády faraóna Ramzesa III. predávali kňazi svoje aromaterapeutické preparáty a recepty zámožnej vrstve.

Nadšenými používateľmi éterických olejov boli aj starovekí Rimania, ktorí využívali vo veľkej miere vonné kúpele, zábaly, oleje či masti. Vysoko si cenili vôňu ruže, ktorú používali pri rôznych príležitostiach, dokonca ju pridávali aj do fontán. Obľúbenou a doporučovanou vôňou pre študentov bola aj mäta, ktorá podľa nich aktivovala mozgovú činnosť. Pri epidémiách využívali zase olej z levandule. Sami tieto esencie síce nevyrábali, ale dovážali ich z podrobených zemí, napríklad aj z Egypta.