Tak a už je to tu…tento pocit stúpajúcej cestovnej horúčky, keď sa znovu premením na objaviteľa a dobrodruha v jednej osobe, som necítila najmenej tri roky. Jasné, chýbal mi. Raz za čas sa vrhnem so svojim partnerom na dobrodružnú cestu, keď máme zabezpečenú len letenku a cesta poznávania je limitovaná len časom. Sme už zohratá dvojica. Tentokrát to ale bude vyzerať úplne inak. 
Karty sa zamiešali a naše lietadlo pristáva v San Franciscu v jedno slnečné aprílové popoludnie. Napriek jarnému slniečku mi oči klipkajú od únavy po 13-hodinovom lete vo vymrazenom lietadle. Prešli sme pasovou kontrolou a naša tentokrát trojica (tretí objaviteľ má sedem rokov) nastúpila do taxíku a vyrazila do hotela nachádzajúceho sa v časti Marina District. Ponáhľali sme sa ubytovať a nezaspať aby sme vyrovnali časový posun 9 hodín….samozrejme, že sme zalomili hneď ako sme sa vyzuli. No a od tretej ráno sme čakali na prvý ranný svit a raňajky. San Francisco je krásne 
mesto a zaslúžilo by si viac času ako jeden deň na obhliadku, my však už ďalší deň sadáme na BART vláčik (Bay Area Rapid Transport), chvíľu maturujeme pri kúpe zľavneného lístku pre dieťa cez automat, a necháme sa unášať viac ako hodinku 
smerom na juh k mestečku Fremont. Tu sme zistili, že zľavnený lístok sa dá kúpiť len v špeciálnych predajniach, takže doplatíme plnú sumu za nášho najmladšieho člena výpravy a už nám nič nestojí v ceste…ideme si vyzdvihnúť náš dočasný byt na kolesách, Karaván. Po vybavení vstupných formalít a následnom vysvetlení ako čo funguje a čo robiť v prípade núdze (čo trvá min. hodinu) dostaneme kľúče od auta, základnú výbavu, teda hrnce, taniere, príbory, paplóny, vankúše, posteľné prádlo, uteráky a môžme nasadať. Auto má úctyhodné rozmery (dľžka skoro 8 metrov, šírka 3 metre, výška tesne pod 4 metre) a kedže ho poháňa benzínový osemválec s objemom 3,5 litra tak aj spotrebu (pri americkom spôsobe jazdy 8 míl na galón, t.j. skoro 30 litrov benzínu na 100 km , nám sa podarilo jemnou nohou na plyne a rozumnou jazdou dostať spotrebu pod 17 litrov) . Nad sedadlami vodiča a spolujazdca je obrovská posteľ, v 
pohode sa na nej vyspíme všetci traja. Za sedadlom spolujazdca je kreslo s bezpečnostným pásom pre ďalšieho spolucestujúceho. Za sedadlom vodiča je stena a za ňou jedálenský stôl s dvoma lavicami, ktoré sa dajú rozložiť ako posteľ. Ďalej chladnička s mrazničkou, skrine a skrinky, sporák, mikrovlnka, umývadlo, ďalšia dvojposteľ, toaletné umývadlo so zrkadlom a dverami oddelený sprchový kút a splachovacie WC (nie chemické ako vo väčšine európskych karavanov). K americkému štandardu samozrejme patrí aj klimatizácia, nezávislé kúrenie a elektrický generátor. Naša prvá cesta vedie na pumpu a do obchodu po zásoby. Nakúpili sme kopu vody (voda z nádrže v aute sa na pitie a varenie nedoporučuje) mäso, olej, zeleninu, ovocie, cestoviny, vajcia, syr a mexické placky. Po skúsenostiach spred troch rokov sme sa vyvarovali polotovarov aj potravín ako je šunka, maslo, keksy a krekry, ktoré sú pre nás väčšinou nejediteľné a pokúsili sme sa kúpiť nejaký normálny chlieb, bohužiaľ zase bez úspechu. Auto sme dostali čisté po americky, v preklade to znamená, že som nakúpila čistiace prostriedky a zhruba hodinku drhla chladničku a skrinky aby spĺňali bežný slovenský štandard.
Plní energie a nadšenia sme naštartovali navigačnú tetu (ako s dôverou oslovujeme našu navigáciu) a rozhodli sa vydať smerom na juh, po Pacific Coastal Highway , čiže po pobreží Tichého oceánu. Bola to naozaj dobrá voľba. V polovici apríla, ešte pred sezónou, bolo na ceste minimum áut, slniečko svietilo, nebo malo krásnu modrú farbu a po pravej ruke sa pod skalnými útesmi vzdúval úžasný tichý oceán, tiahnuci sa až po horizont. Sem tam sme zastali, aby sme si poobzerali tú krásu. Vonku ten pocit tepla a 
jemne hrejúcich slnečných lúčov už taký silný nebol. Predsa len našinec nie je navyknutý na vlhký morský vzduch a neutíchajúci vietor chladiaci všetky odkryté časti tela. Jemný bledý piesok prikrývajúci pláže okolo Monterey Bay bol na 
dotyk jemný a teplý, zato Tichý oceán sa prejavoval v plnej sile a po jeho kľude nebolo ani pamiatky. Pohľad na tyrkysovo modrú vzdúvajúcu sa masu vĺn, dosahujúcu niekoľko metrovú výšku, ma úplne ohromil. Pamätám si, že prvé slovo, ktoré ma napadlo pri pohľade na oceán, bol “Rešpekt”. Až taký, že som si v tejto časti Pacifiku nešla ani len nohu omočiť. Cesta sa stále kľukatila popri oceáne, raz sme prechádzali tesne popri pláži, inokedy sme pozorovali peniace sa vlny z výšky brál. Druhú stranu 
cesty lemovali väčšinou zvlnené vŕšky s hustou zelenou trávou a krásnymi kvitnúcimi kvetmi pestrých farieb. Vzduch bol presýtený vôňou oceánu, pínií a cyprusov, ktorým sa tu dobre darí.
Za Carmel Bay sa slnko začalo pomaly skláňať k obzoru a my sme pocítili, čo znamená slovo “mimo sezóny”. Po ceste sme našli len jeden otvorený camp, aj ten bol plne obsadený. Nuž sme ťahali až do tmy a prespali pri ceste “na divoko”. Noc bola veľmi chladná a cez konštrukciu auta dosť prefukovalo. Ráno nás privítalo jemným chladným oparom a modrou oblohou bez teplého slniečka, ktoré sa ešte na západnom pobreží neprehuplo cez hory. Krátke raňajky (bez kávy), pohľad na oceán, malý dúšok ostrého, ranného vzduchu, a ide sa ďalej. Cestou zastavujeme a pozorujeme okolie, v tejto časti je príroda krásna a divoká. Narazili sme na kolóniu 
tuleňov, povaľuje sa ich tu niekoľko tisíc. Je to zaujímavé, ale ich pach je taký prenikavý, že to nakoniec nezvládam a utekám späť do auta. Mojim chlapom to nijako 
oceáne a rovných pieskových plážach tak blízko, že môžem pozorovať delfíny veselo vyskakujúce z vody. Urobíme si dlhšiu prestávku pri pláži. Oceán je o niečo pokojnejší a tak sa odvážim namočiť nohy po kotníky v prichádzajúcich vlnách. Pošťastilo sa nám vidieť veľryby a to celkom blízko brehu. Pozorovali sme ich vyše hodiny. Nádhera!
Až po Santa Barbaru sme sa kochali výhľadom, odtiaľ oceán “skrášľovali” ropné plošiny a to už také pekné nebolo. Ako sme sa približovali k Los Angeles, prostredie sa stávalo suchšie, ale malo to niečo do seba. Samozrejme sme striehli na známy 
nápis na kopci “HOLYWOOD”, ktorý sa nám ale zdola nepodarilo zahliadnuť, zato sa nám podarilo dostať z pobrežnej cesty na obchvat LA a chytiť zápchu. 
Prebíjať sa s tým obrovským autom cez päť pruhov – no žiadna sranda. Našťastie každá zácpa sa raz skončí. Prespali sme zase pri pláži blízko Carlsbadu. Pláž bola kamienková a oceán by mohol v to ráno dostať prezývku “wild”. Ráno bola aj káva v Starbucks, dá sa tu totiž pripojiť na internet. Na radosť nášho malého cestovateľa sme celý deň strávili v Legolande, kde si v sekcii Star Wars nakoniec prišli na svoje aj “väčšie” deti. Rozhodli sme sa, že naša ďaľšia cesta povedie cez Mohavskú púšť. Pred San Diegom sme sa teda otočili na východ aby sme pocítili vôňu púšte…ale o tom až nabudúce. Monika
